Spomienka na Erciyes vo mne vyvoláva neopakovateľný pocit dokonalosti, ktorý si môžu dovoliť len Bohovia sediaci tri metre nad jeho vrcholom v obláčiku hmly. Keď sa skalnatý vrchol prvý krát vymotal zo zovretia hustej hmly, slnko práve vystŕkalo prvé lúče a sfarbovalo celé okolie do neuveriteľných odtieňov červenej. A ja som stála nad otvoreným stanom a nezmohla sa na nič, len si zobrať trochu vody a pár Tatraniek a vyraziť na cestu. A Bohovia sa raňajkujúc smiali. Vedeli, že cesta na vrchol nie je jednoduchá, ale o to krajší je pohľad z vrcholu ... pohľad určený pre tých, ktorí sa nevzdajú. A ja som sa nevzdala.
Mŕtva sopka Erciyes leží neďaleko Ankary, v blízkosti mestečka Kayseri. Má na svedomí celú krásu Kapadócie, rozsiahle lávové polia a jej silueta na vás číha aj na niekoľko kilometrov vzdialených miestach, pretože je to najvyšší kopec v okolí. Ale určite nie jediný. Turecko má okrem čarovných pláži, luxusných hotelov a bohatej histórie uchvacujúce hory. Hory plné tajomstva, bez turistov, značkovaných chodníkov, bez civilizácie, plné života, o ktorom my vyspelý Európania nič ani len netušíme. Zamilovala som sa do Turecka už na hranici a každým dňom stráveným v tejto krajine to bolo len intenzívnejšie.
Celé sa to vlastne začalo nápadom majstra Petrinca navštíviť s ľuďmi túžiacimi po nepoznaných končiaroch vysokých hôr Turecko. Zdalo sa mi to ako skvelý nápad, pretože Truecko som poznala len z katalógov cestoviek a o horách som nikdy nič nepočula. A keďže mňa lákajú nepoznané a tajomné kraje a milujem dobrodružstvo, rada som sa pridala.
Na vrchol sopky Erciyes sme vyrazili takmer všetci, v malých skupinkách sme stúpali na hrebeň vedúci takmer až na vrchol. Ja som sa zatúlala a šlapala sama. Vo výške niečo cez 2 900 metrov som bez problémov zniesla rukavice a spodky pod nohavicami. Bolo zima, aj keď Bohovia stáli na našej strane a obdarili nás krásnym slnečným počasím. Nikdy som nebola na Mesiaci, ale predstavujem si to tam asi tak, ako to vyzeralo v okolí tohto vulkánu. Tiché, pusté, rozsiahle lávové polia vyzerali z tej výšky ako dielo talentovaného decka z plastelíny. Dokonalé.
Hore sme stúpali po úzkom hrebeni, na severnej strane bol svah pokrytý snehom, na hrebeni však bolo sucho. Celý kopec je vlastne kopa šutrov všetkých možných aj nemožných farieb, iba sem tam sa zo šotoliny vynára špicatá skala. Pripomína roypadnutý zub obra, ktorý má ešte tvar i niektoré časti stien pokope, ale zvyšok už rozdrúzgal čas na malé úlomky.
Celý asi trojhodinový výstup bol nie veľmi náročný, pomaly sme stúpali hrebeňom, no ja som vedela, že to bude mať nejaký háčik. A aj malo. Asi 150 výškových metrov pred vrcholom sa pred nami objavila obrovská skala križujúca chodník. Mali sme tri možnosti. Štyri zdatní lezci s lanom sa rozhodli skalu náročnosti 3 a viac preliezť, traja aj dosiahli vrchol. My ostatní sme nemali lano a ani potrebné skúsenosti. Potom bolo možné skalu obísť po pravej strane snehovým poľom. Ale keďže bol sneh príliš hlboký, mäkký a svah príliš strmý, zdalo sa nám to viac ako riskantné. Tretie riešenie bolo obísť skalu z ľava okolo skalného rebra. To znamenalo zísť po nestabilnej šotoline asi 200 metrov nižšie, preliezť skalné rebro a potom... nikto nevedel, čo na nás čaká za rebrom. Možno návrat späť kôli ťažkému terénu. Ale ja som sa rozhodla aj so skupinkou podobných nadšencov to skúsiť. Za rebrom nás čakalo ďalšie rebro, teda ešte ďalšie metre dole, a potom nekonečná, asi hodinu a pol trvajúca cesta šotolinou hore, kde jeden krok vpred znamenal dva späť. Šotolina bola veľmi nestabilná, výstup namáhavý... ale hore, hore sme si podali ruky s Bohmi sediacimi o niečo vyššie. Celá krajina dookola bola zahalená v oblakoch, krásna, mala som chuť skočiť do tej bielej peny, ale zdravý rozum mi to nedovolil. V takých chvíľach si hovorím, že byť Bohom nie je nič moc, ale kôli týmto výhľadom sa to oplatí. Vidieť krajinu pod sebou ako na dlani a usmievať sa na ľudí dole, o ktorých viem, ale nevidím ich.
Na vrchole sme sa zdržali asi hodinu a keď sme sa vydali na návrať, zatiahlo a už sme len tušili, čo je pod nami. Ticho a prázdnota. Ďakujem vam, Bohovia, že ste nám dovolili nazrieť do ríše mocných.
